04/01/2024
V pracovnom živote prídete občas na rozcestie, kde sa musíte rozhodnúť ako ďalej...
Začínali sme v roku 2010. Kúpili sme autobus od slovenského dopravcu, tzv. rozprávkára, ktorý nám krásne a kvetnato rozprával o tom ako sa o autobus staral. Čo však bol všetko výmysel a keď sme ho chceli na 2. deň vrátiť už sa nedalo a výhovorky... Mesiac som pod ním strávil aby bol schopný jazdy bez porúch... Takto začala naša púť autobusovou dopravou, veď skúsme, v B.Bystrici bol vtedy najväčší súkromný dopravca rozprávkár a chceli sme stavať na kvalite, ktorú Bystrica nutne potrebovala...
Long story short...
Za ten čas sme sa stretli len s dopravcami, ktorí ani jeden nedodržal slovo a len rozprávky trepali. Robili dopravu, lebo nič iné nevedeli a nikto by ich ani nezamestnal za tých podmienok, čo oni chceli... Veľa razí som na to doplatil buď finančne alebo psychicky, keď sľuby nedodržali...
Keď som začínal, myslel som si, že dopravca musí vedieť všetko: urobiť, servis, šoférovať, mať základy ekonomiky a finančnej gramotnosti. Realita je taká, že skoro nikto to neovláda, len vedia krútiť volantom. Z čoho vyplývajú zaujímavé príbehy, keď hodinu riešite cenu za prepravu so všetkými náležitosťami a konkurent povie: dám o 50€ menej ako oni... Potom sa ťažko podniká...
Niekedy uvažujem, že ani moje ekonomické vzdelanie nie je bohvie čo, lebo tie stovky hodín za počítačom a v dielni na dvore v cene nie sú zahrnuté...
Doteraz sme si prešli dvoma podnájmami, kde to vždy na začiatku bolo fajn, ale nakoniec nás to obmedzovalo a ceny podnájmu rástli... Takže sme sa posunuli do úveru na pozemok, kde som založil rodičovský byt, lebo podnikateľovi v autobusovej doprave bez stálych kontraktov, ktorý je zamestnaný vo vlastnej firme požičajú ťažko... vraj mám 4 výkričníky a môžem mať len 3...
Ale ak chcete priniesť na kolene z ničoho istý štandard, tak hľadáte cesty. Rozdiel medzi nami a konkurenciou je v tom, že mne majú čo zobrať, budujeme postupujúcim časom s ťažkosťami svojpomocne firmu a zázemie aby sme dosiahli istý typ štandardu. Napríklad na 99% vždy máme voľný autobus, počet autobusov rozširujeme tak, aby sme pokryli dopyt. S tým je spojený aj nábor šoférov a problémy s ľudskými zdrojmi. Už viete z televízie, že so šoférmi je to problém, požiadavky a platy zamestnancov rastú viac ako ceny. A to som zabudol na ceny autobusov, kde ceny jazdených autobusov išli aj na dvojnásobok ako bola cena pred 2 rokmi a ich stav sa rapídne zhoršil... Tak sme sa dostali na rozcestie:
Buď zredukovať firmu a nechať si len autobus pre seba a robiť si sám keď bude treba, alebo zvyšovať ceny aby pokryli mzdy zamestnancov, náklady na kúpu autobusov a ich servis. Ešte je tu posledná možnosť, taký opotrebovací hack, ktorý doteraz fungoval, ale neviem ako dlho to ešte udržím v c***e... Robiť desiatky hodín mesačne nadčas aby bolo všetko tip top a náklady na servis sa znížili na minimum okolo ceny dielov... Urob si sám... Aj tak mi nik neuverí čo všetko som svojpomocne vyčaroval...
Prečo to teda celé píšem? Pred rokom sme prišli o stály kontrakt na prepravu, lebo nám to vyfúkol niekto, kto robil roky bez licencie, bez zamestnancov. U objednávateľa rozhodovala cena, a keď neplatíte zamestnancov ani odvody, len niekomu dáte cash tak sa dá cena podliesť... Nikoho to nezaujíma...
To bola dosť rana pre nás aj finančná aj psychická, keďže vždy bolo našim cieľom rásť a zlepšovať služby. Bez istých financií sa to nedá...
Tak človek začne rozmýšľať, čo ďalej... Či stále tlačiť na pílu a vydržať extrémne pracovné zaťaženie alebo sa na to vykašľať a užiť si kus voľna... No a riešenie je také, že tlačím ďalej na plyn. Napríklad na PN som za celý svoj život bol len keď som chytil covid19.
Naše ceny sú niekde v strede, keď porovnáte so šmelinármi, čo to robia lebo musia sú vyššie ale ak s normálnymi firmami, sú rovnaké alebo nižšie. Každá cena má svoje opodstatnenie, nikdy nechcem viac lebo môžem využiť napríklad neznalosť alebo že inú možnosť nemáte. Ale viem Vás ubezpečiť v jednom: peniaze sa vždy využijú na rozvoj firmy, nie vždy to vyjde alebo vidno, ale každé jedno zarobené euro sa využije na rozvoj firmy, aby sme priniesli lepšie služby. Ide to pomaly ale je to dlhodobý cieľ. Tak nám držte palce a podporuje nás. Za tých 13 rokov skončilo veľa dopravcov, lebo zlaté časy deväťdesiatych rokov sa skončili a pracovať v doprave je ťažké psychicky aj fyzicky. Nevyberám si ľahšiu cestu, vyberám si cestu aby som dokázal, že aj nemožné je možné...
A idem akurát do Francúzska po mačku vo vreci 😉