https://www.facebook.com/538242003016415/

Backpacker Tomas, Banská Bystrica (2025)

25/12/2024

(815časť)
Nado mnou v strede centre mesta stojí pevnosť Shali z 13 storočia. Niekedy tu bola len ona s vysokými hradbami, časom sa miesto rozrástlo na mesto do okolia. Stále kone ťahajú voz, ale už majú konkurenciu v podobe áut a motoriek. Na pevnosť vedie ulica s mnohými obchodmi a majitelia sa ma snažia nalákať do každého jedného. Každým krokom sa do starého labyrintu uličiek vraciam stovky rokov späť. Slnko praží na hlinené múry z kameňa, soli a hlinených tehiel nazývané Kershif. Aj v Maroku som už takéto miesta videl, no vždy ma dokážu fascinovať. Nie je tu nikto, kto by mi ukázal smer na najvyšší bod. Niekoľkokrát sa strácam, skúšam nové trasy, aby prišla odmena v podobe panoramatického výhľadu. Neskutočné!! Krútim hlavou. 5 km za mestom pri jazere Siwa leží druhý najznámejší prameň Pharaonic. Do večerného autobusu mám ešte pár hodín tak môžem kráčať pešo. Dobrý deň, hovorím miestnemu, ktorý sa sem prišiel osviežiť. Čauko, poď do vody. Je výborná, hovorí a skáče do nej. Je poriadne hlboká a čistá a z dna sa každú chvíľu vyplavujú bublinky. Tento prameň je menší ako Cleopatra, za to tu nikto nie je. Pán odchádza, o pár minút si sem na bicykli našiel cestu manželský pár. My sme z Nemecka. Už sme tu boli pár krát. Toto je najkrajšie miesto v celom Egypte, hovoria a skáču do vody aj oni. Nemôžem zatiaľ s nimi súhlasiť, som tu len 2 deň, ale táto oáza je poriadna paráda. Naspäť kráčam do mesta, keď po pár desiatok metrov zastavuje vedľa mňa maršrutka. Nasadni si, odveziem ťa zadarmo, hovorí mi vodič. Z hodinovej chôdze som v meste za 15 minút a mám čas prejsť obchody a nájsť na večeru kura s ryžou. Tá je tu všade. A lacná.

21/12/2024

(814časť)
Prašnou cestou pokračujem ďalej k miestu, pre ktorú som sem meral dlhé hodiny cestu z Alexandrie. Znenazdajky len po 200 metroch zastavujem pred ruinami chrámu. Tento takmer úplne zničený chrám Umm Ubayd bol zasvätený Amonovi. Pôvodne bol spojený s chrámom Oracle hrádzou a používal sa počas vešteckých rituálov. Guvernér Siwanu vyhodil chrám do vzduchu v roku 1896, aby postavil modernú mešitu a budovu polície. Škoda bývalej krásnej pamiatky, ktorá už neslúži žiadnemu účelu, hovorím si pri kráčaní ďalej. Oáza, 19 metrov pod hladinou mora skrýva až 200 prírodných prameňov. Jeden z dvoch najznámejších je Cleopatra spring. Okolo vody do kruhu sedia turistky a pozerajú na dno čistej vody. Tak ministerstvo píše nech sem nikto nejde a mladé dievčatá si tu užívajú dovolenku, hovorím si s úsmevom. Nejdem sa tu ale okúpať, miesto na kúpanie je ešte pár kilometrov ďaleko. Na konci oázy zastavujem pred asfaltovú cestou, kde na obidvoch stranách je veľké jazero. Blíži sa mladý chalan na maršrutke a snažím sa stopovať. Čauko chcem sa ísť okúpať ku slaným jazerám, zoberieš ma tam? Pýtam sa. Ja tam nejdem, je to dosť ďaleko. Alebo, vieš čo? Nasadni si, odpovedá. Mladý vodič mi práve ušetril skoro hodinu chôdze a zastavujeme pri slaných jazerách. Voda je tu slanšia ako v Mŕtvom mori. Žiadny hotel, bufet navôkol. Nikto a nič okrem jedného mladého chalana, ktorý tu čaká na turistov. Keď sa okúpeš, ja ťa osprchujem hadicou za dolár, kričí na mňa. Miesto romantické, kde by som si predstavil byť niekoľko dní. Vstupujem do studenej vody a už nemusím nič robiť. Potopiť ani utopiť sa nedá, aj keď ma hĺbku 4 metre a kvôli tomuto som sem meral cestu. Do vedľajšieho jazera práve prichádza veľký autobus s turistami a môj čas na tomto úžasnom mieste vypršal. Vychádzam z vody celý od oleja, všetky záhyby na tele ma neuveriteľne štípu. Ešte že si tu s tou hadicou. Neviem si predstaviť byť v takomto stave dlhšie ako pár sekúnd, hovorím chalanovi vďačne. Vodič maršrutky celú dobu na mňa čakal bez oznamu. Dobre, môžme ísť. Ak ideš teraz do centra oázy, pridám sa, hovorím mu. Len mykol plecami a veziem sa do centra. Sme v centre, hovorí mi po 20 minútach. Za tvoj čas a ochotu, odpovedám a podávam mu do ruky 3 doláre. Wow! Veľmi pekne ďakujem, nechápavo a až priam šokovane odpovedá. 3 doláre by zarobil za pár dní, ale veľmi mi pomohol. Dúfam, že sa k slaným jazerám ešte raz vrátim.
Paráda!!!

20/12/2024

(813časť)
Vstup k blízkosti k hraniciam s Líbyou sa vôbec neodporúča, píše sa na stránke ministerstva zahraničných vecí. Som si vedomý rizík, ale do oázy Siwa len 50 km od hranice s Líbyou musím ísť. Dobrý večer, nejaký autobus ide? Rýchlo sa pýtam na autobusovej stanici. Ide medzi 21-22 hodinou. Daj si čaj, sadni si zatiaľ do reštaurácie, hovorí mi pracovník a podáva mi lístok za 5 eur. Presladený čaj v arabskom svete nesmie chýbať. Prichádza autobus. Je v lepšom stave ako som si myslel, ale oveľa starší na európske pomery. O 22tej vyrážame a vedľa mňa si prisadne žena. Ja som z Mexika, hovorí mi a srdce mám na mieste. Keď tam chodia turisti, miesto nebude také nebezpečné, myslím si. Cez okno autobusu sa postupne stráca mesto, svetlá a nastáva tma na nekončiacej Sahare. Zatváram oči, lebo príchod je po 6 hodine ráno. Dobré ráno, sme v Siwa, hovorí vodič a celého dokrčeného ma budí na sedačke na autobusovej stanici kilometer od centra mesta. A do Káhiry ide dnes večer autobus? Pýtam sa šoféra. Áno ide o 19tej, odpovedá. Výborne. Plán mám, môžem vyraziť do okolia. Nejaký obraz Egypta som v Alexandrii našiel, ale v oáze som asi ani nikdy nebol. Vyzerá to tu od začiatku inak. Áut je menej, špiny viac, všade palmy a ticho prerušujú vtáci. Na začiatku mesta je malý kopec al-Mawta. Nazýva sa Horou Mŕtvych s početnými starobylými hrobkami neskorého faraónskeho a grécko-rímskeho obdobia, ktoré si časom privlastnil berberi ako úkryt a dnes je veľa z nich v dezolátnom stave. Sú tu ale 4 hrobky za mrežami pre bohatého človeka a egyptských bohov, ktoré sa snažím pozrieť. Slnko bez vstupu dnu dolieha len na jednu hrobku s krásnymi maľbami na stene. Výhľad na mesto a jazero Siwa je úchvatný. Dole kopcom medzi domy a ulice kráčam do dediny Agurmi. Jednou z najkrajších historických miest je tu. Dobré ráno. Vidím, že chrám Amouna alebo Oracle je stále zavretý, hovorím v malom domčeku oproti chrámu. Áno, otvárame čoskoro, zatiaľ si sadni na koberec, hovoria. Po chvíli sa vo dverách ocitá chlap s kľúčmi v ruke na znak otvárania dverí. Všímam si kamennú tabuľu o Alexandrom Veľkom, ktorý sa tu ocitol v 331 pred Kristom. Veľká brána sa otvára a celé miesto je tu len pre mňa. Všade sú len ruiny, ale zo starej mešity je stále zachovalý minaret. Ej! Začína ma chytať únava, našťastie je tu lavička na sedenie. Kým sa presuniem na ďalšie miesta, pár minút oddychu dobre padne.
Krásne miesto!

- Počas perzskej okupácie kňazi Amouna vyslovili proroctvo, že syn boha Amouna príde a oslobodí Egypt z perzských rúk. Keď Alexander Veľký, ktorý bol vo vojne proti Peržanom, vedel o proroctve, využil príležitosť a vyhlásil, že je synom Amouna a prišiel oslobodiť Egypt v r. 331 pred Kristom.
Pri návšteve chrámu Alexander pokľakol pred sochou Amouna, tak ho Egypťania privítali a vyhlásili za faraóna Egypta. Chrám postavený na skale, ktorej hrozí prasknutie, pochádza z 26. dynastie.

17/12/2024

(812časť)
V mobile zapnem mapu na najkratšiu cestu k prvým egyptským ruinám starej civilizácie. Ukazuje mi trasu pomedzi úzke uličky, kde bývajú domáci. Fíha, toto tu teda nevyzerá veľmi bezpečne a čisto, hovorím si. Ľudia sedia a až nepríjemne na mňa pozerajú, deti začali za mnou bežať, ktorí doteraz hrali futbal. Tu máš peniaze, hovorí jeden z nich a do ruky mi chce vložiť bankovky. Vypadni! Lebo uvidíš! Hovorím mu ostro, lebo z tohto môže byť ešte pekný problém. Kráčam rýchlejšie, stále sa obzerám za seba, deti ma aj tak prenasledujú ďalej, ale už si držia primeraný odstup. Dostať sa z tejto štvrti čo najskôr preč, hovorím si a rýchlo budovy prerušuje hlavná cesta, za ktorou sú prvé pamiatky a archeologický románsky park. Vôbec som o tomto mieste netušil, stále mi mapa ukazuje smer ku egyptským pamiatkam, ale na chvíľu sa pozriem aj sem. Pri dverách stojí vojak so samopalom. Ukáž mi batoh a pri okienku si kúp lístok za 50 centov, hovorí. Serapeum park, známy žuľovým stĺpom je vyľudnený okrem mňa a vojaka, ktorý sa rozhodol kráčať so mnou. Pod zemou sieť prázdnych chodieb, ale aspoň je tu príjemnejšia teplota. Len pár stoviek metrov oďtialto už začína tá moja cesta, ktorá ma vždy vedela nadchnúť v televízore, keď som o nej počul. Pyramídy, Cleopatra, Tutanchamon a iní faraóni. Na parkovisku sa začínajú objavovať prví turisti, ale očakaval som väčší nával. Lístok do katakomby Kom el Shoqafa je 3,20 eur, hovorí tentoraz pracovníčka. Cez dvere hlboko dole schodmi do chodieb, ku hrobkám, do kameňa vytesané rôzne obrazce a nádherné nástenné maľby. Som hotový! Neskutočná krása.

- Medzi hrobmi v tejto starobylej nekropole sú aj hrobky antoninovských cisárov z 2. storočia.

14/12/2024

(811časť)
Aký je vôbec ten pravý Egypt? Pýtam sa teraz tak isto ako aj dávno predtým. Nie je to o pamiatkach, lebo ten reálny a skutočný život domácich sa kvôli nim netočí. Mešít je aj v tomto meste každých pár stoviek metrov. Stačí si len vybrať, vstúpiť dnu ale tá najkrajšia je jednoznačne Al Qaaed Ibrahim Basha. Ahoj, menšia kontrola tvojho batohu, hovorí mi strážnik. Obrovský interiér dáva možnosť byť chvíľu osamote. Krásne centrum mesta pre turistov sa za mešitou stráca. Teraz vstupujem do centra miestnych plného ruchu áut, ľudí, špiny a smradu. V uliciach pod koloniálnymi budovami sa to hemží Lada taxíkmi s novými aj staršími autami v zápche. Trhy sú všade, kde ich napadlo zaparkovať svoje vozíky. Je tu toho veľa, viac ako som si myslel a stále sa niečo deje. Aby som nebol vyčerpaný pred pamiatkami, idem na ďalšiu kávu.

11/12/2024

(810časť)
Taxikár mi zastavuje pod diaľničným mostom. Je tu pár maršrutiek a áut a všetci čakajú na pasažierov, aby mohli vyraziť. Neboj sa, často sem chodia ľudia, ešte dnes večer vyrazíme do Alexandrie, hovorí mi vodič. Som mierne skeptický, ale časom naozaj ľudia prichádzajú. Alexandria je mesto známe stovky rokov. Sídlila tu najväčšia knižnica sveta, ktorá vlastnila tie najlepšie informácie. Ak by nevyhorela v 48 roku pred Kristom, v 4 storočí nášho letopočtu a v 7 storočí, ako ľudstvo by sme boli o pár stoviek rokov popredu. 130 km do Alexandrie prechádzame rýchlo, hodinky už ukazujú po 22hej. Na autobusovej stanici okrem taxikárov a pár zvláštnych ľudí už nikto nie je. K moru je to pešo ďaleko, hodiny zbytočného nočného kráčania. Dobrý večer, centrum, more? Niekde tam by som potreboval ísť, hovorím staršiemu pánovi v starom aute. Nehovorí po anglicky, ale nejako sme sa dorozumeli. Po dlhom čase sedím v taxíku, no tohto som naozaj potreboval. Tu je more, hovorí a zastavuje. Rýchle rozlúčenie, zatváram dvere. Tak! More je tu, idem tu prespať na pláži, hovorím si. Kráčam dole schodmi na malú pláž pred bránu, kde sedí miestny pán. Ak chceš ísť na pláž, platí sa poplatok, hovorí mi. H**e schodmi naspäť na cestu rozmyšlajúc, čo teraz. Ešte som v Egypte nebol, kým sa osmelým vyspávať kade tade prejde nejaký čas. Na celej dĺžke chodníka pozdĺž more sedia domáci a debatujú. Kilometer som kráčal neviem kam, ale tadiaľto cesta nevedia. Musím sa vrátiť naspäť a ísť opačnou stranou, hovorí mi 6 zmysel. Prešla ďalšia pol hodina a predo mnou narážam na Al- Silsila park. Odtiaľto sa už nepohnem, je polnoc, hovorím si. Pár minút obzerám okolie, hľadám miesto a pri kraji domu sa rozkladám. V spacáku zatváram oči, keď po pár sekundách mi niečo rýchlo prešlo po nohách. Čo to zas je! Rýchlo hovorím a hneď stojím v pozore. Beriem si veci odtiaľto preč, keď pár desiatok metrov od mňa vidím spať ďalších domácich. Keď oni môžu, môžem aj ja, hovorím si opäť a pri strome tentoraz nachádzam miesto. Do rána je pokoj, až okolo mňa chodia pracovníci parku a budia ma svojim ruchom. Celkom vyspatý čakám na ceste na maršrutku do parku Al Sa’aa. Chodia každú chvíľu a problém sa za pár centov nie je problém dostať. Park sa otvára o 8 ráno a v ňom je nádherný palác z 30 rokov 20 storočia postavený v tureckom a florentínskom štýle. Zaujímavé miesto a rozsiahly park, v ktorom si ešte na hodinku musím odpočinúť, až ma budí chlap, ktorý tu práve začal kosiť trávu. Na ceste čakám tentoraz na maršrutku ku najväčšej pamiatke pevnosti Qaitbay. Dobrý deň, cena je 200 egyptských libier (1 eur je 53 egyptských libier) a platiť sa dá len kartou, hovorí mi pani za okienkom. Pevnosť postavil sultán Qaitbay v 15 storočí na mieste bývalého majáku. Parádne miesto na pozretie! Kým sa pozriem po ďalších pamiatkach mesta, na chvíľu si odpočiniem pri arabskej káve s výhľadom na more.

06/12/2024

(808časť)
Od monumentu je hlavné mesto vzdušnou čiarou 6 km. Nie je sa kam ponáhľať, do večerného letu Prishtinu pozriem v kľude. Kráčam cez polia ku obydliam domácich, až začína po 2 hodinách ruch najväčšieho mesta Kosova s 227 tisíc obyvateľmi. Ako celé mesto aj centrum je maličké s jednou hlavnou tepnou, kde na začiatku stojí socha albánskeho princa Skanderbega tak isto ako v Tirane. Všade plné reštaurácie a kaviarne. Pozerám menu v knihe, hlavný chod jedla za 3,99 eur. Neváham! Kde by som ešte našiel takéto ceny v Európe, hovorím si. Najzaujímavejšiou budovou v meste je knižnica s oceľovou konštrukciou a plagát na budove za sochou amerického prezidenta Billa Clintona. Kosovo tvoria z 92 percent albánci a 4 percent srbi a musím rozmýšľať, kde sa tu nabrali tak krásne ženy. Mesto je na pár krátkych hodín fajn, ale celkovo ma ničím nevie zaujať. Je také obyčajno chladné, za to druhé najväčšie mesto Prizren bolo fantastické. Je čas odletieť späť.

04/12/2024

(807časť)
Crrn! Zvoní budík. Som rád, že žijem. V noci bez stanu to bola krutá chladná noc. Kaviarničky v meste sú už otvorené a dôchodcovia debatujú a hodnotia včerajší deň. Milý starší majiteľ nesie v poháriku čierny mok. Silné a teplé naozaj teraz potrebujem a je to vzpruha do celého dňa. Autobus do Prishtiny cez mesto Vushtrri už čaká na zastávke a rozhodujem sa omrknúť toto malé mesto. V 14 storočí postavili kamenný most cez rieku Sitnica, neskôr ho podľa ottomanského archívu prestavali na dnešnú podobu v máji 1791 Mahmutom Pashom. 20 storočí celú rieku presunuli a most vyzerá teraz bez vody komicky. Najväčšou pamiatkou je určite mestská pevnosť postavená v roku 527-565 n.l. Justyniánom I. Dvere sú otvorené, v hlavnej miestnosti sedí za stolom chlap. Ty si zo Slovenska? Náš brat! My sme Kosovčania, ale ja nemám rád moslimov. Násilne sem prišli a museli sme prekonvertovať. Aj tak jem stále prasce! Hovorí rozčúlene ale s hrdosťou. V pevnosti sú už len obrazy a náznak časov v podobe dier v stene po zbraniach. A toto si videl? Pýta sa ma a z hornej diery vyberá náboj. Pekne mu rozumieť po srbsky a dá sa s ním nejako porozprávať. Čakám na zastávke na maršrutku, ktorá ma dokáže vyhodiť na kraji diaľnice. Idem k monumentu Gazimestan, zastavte mi niekde poblíž, hovorím vodičovi. Monument stojí v strede ničoho. Len polia a stromy. Nechaj tu pas alebo občiansky, hovorí mi pri bráne strážnik. Za vstup sa neplatí poplatok a nie je tu žiadnych turistov. V monumente sú len schody na okolitý výhľad a začínajúce hlavné mesto. Postavili ho na pamiatku padlým srbským vojakom medzi Srbskom a Ottomanskou ríšou. Bitka o Kosovo sa konala 15 júna 1389.

03/12/2024

(806časť)
Ako postupne zisťujem, Kosovo je veľmi lacná krajina. Nastupujem do autobusu, podávam 2,5 eura vodičovi a už sa veziem späť do Prishtina. Ani teraz nemám v hlavnom meste plán ostať, 30 km ďaleko je mesto Mitrovica. Ešte v roku 1999 to bolo ekonomické centrum Kosova, ale po vojne a rozdelení mesta riekou Ibar na sever, kde sú srbi a juh, kde sú kosovčania sa stalo najchudobnejším regiónom. Má najvyššiu mieru nezamestnanosti v celom Kosove. Vystupujem z maršrutky, niekde tu dnes mám plán prespať. Jedna hlavná ulica s pár sochami, kaviarničkami, mešitou, končí na moste nad riekou Ibar. Stoja tu carabinieri z Talianska, ale prejsť okolo nich na srbskú stranu sa dá normálne. Nad mestom stojí veľký monument baníkov. Nie je tu nič o histórii miesta, za to výhľad je očarujúci. Kým ale západne slnko, kúsok od monumentu na vyššom kopci sú ruiny pevnosti Zvechan. Veje tu srbská vlajka a už sa nemám kam ponáhľať. Miesto na spanie po západe snlnka som našiel a ostávam tu.

01/12/2024

(805časť)
Takéto letiskové noci sú skvelé. Žiadne oznamy z rozhlasu ma nevyrušovali. Prvý autobus do hlavného mesta Prishtina odchádza presne o 8 ráno, ale mesto si nechám až na koniec výletu. Dobré ráno! Hľadám autobus do najkrajšieho mesta v Kosove do Prizren, pýtam sa na autobusovej stanici. Autobus ako keby ma čakal. Len som nastúpil a vyrážame na 2 a pol hodinovú jazdu. Všetko bolo ľahké, platí sa tu eurom. Medzi zákrutami v úzkych dolinách pod vysokými kopcami cez okno vidím Prizren. Vystupujem len kúsok od historického centra a hneď šokovane stojím. Oproti mne práve prešli ozbrojení talianski vojaci, pri reštaurácii stoja českí vojaci a z neďalekého auta vystupujú anglickí. Majú tu rešpekt, ale namiesto zbytočnej občianskej vojny si na nich zvykli aj domáci. Tí sedia v kaviarničkách, čajovniach presne tak isto ako v okolitých štátoch. Kresťanské kostoly tu stoja spolu s mešitami, historické centrum je celé opravené a bez neporiadku. Ani by som neveril, že som v Kosove, krútim hlavou. Domčeky z Osmanskej ríše sú priam identické s albánskym Beratom nazývaným mestom tisícich okien. Mestom som veľmi milo prekvapený, domáci sú ku mne príjemní. Od centra len kúsok na kopci stojí pevnosť. Neplatí sa vstupné a výhľad na celé mesto stojí za to! Ak takto krásne vyzerá celé Kosovo, mám sa na čo tešiť.

30/11/2024

(804časť)
Sadnem do lietadla na podvečerný let. Po chvíli zaspávam, až ma budí poriadny krik. Chlap kričí na ženu, až tak jej nadáva, že prichádzajú letušky. Toto nevyriešime, hovorí jedna druhej a prvý krát v živote vidím otváranie dverí kokpitu počas letu. Problém sa snaží vyriešiť aj kapitán lietadla, ale pomáha to len minimálne. Za 15 minút pristávame, hovorí druhý pilot. Hádka stíchla, svetlo sa vyplo a po tme sa dotýkame zeme. Von je jesenné počasie a teplota sa blíži k 3 stupňom. Letisko sa nezatvára, vládne tu obrovské ticho a žiadni ľudia naokolo. Rozkladám si karimatku pod schodami, ale popri hlave mi začína behať myš, tak zase kým zaspím môžem premýšľať. Kosovo uznalo 102 krajín, ale Slovensko medzi nimi nie je. Niekto povie, že je to Srbsko, niekto zase samostatný štát. Neviem, kde je pravda, pravda neexistuje, má ju každý, alebo nikto. Ale nevadí. Idem sa len pozrieť a urobiť si názor sám.

- cesta sa stala v októbri 2023

25/11/2024

Prijal som pozvanie od pani zástupkyne základnej školy a mojej sesternice v Chrenovec Brusno okres Handlová, čo bola dnes moja školská premiéra. Z hodou náhod som stretol ďalšieho známeho cestovateľa, s ktorým som sa konečne stretol aj osobne. Pekný deň a dúfam, že si z našich prednášok deti odniesli chuť cestovať inak, ako v hoteloch medzi stenami, pretože len pri robení vecí odlišne sa stávajú tie najzaujímavejšie, najzvláštnejšie príhody na cestách.
A o tom to je! Otvoriť nové dvere a tam je skutočný život.
Michal Hertlík / traveller & photographer

16/11/2024

(803časť)
Som späť v Dakare. Stojím pred asi najkrajšou budovou celého hlavného mesta. Železničná stanica je výklad pre prichádzajúcich turistov. Nad hlavou lieta kŕdeľ dravých vtákov. Sú ich stovky, priam tisíce a je to pohladenie na duši. Mesto má 1,3 milióna ľudí, s okolitou urbanizáciou až 4 milióny. V autách si všímam často samé mladé biele francúzky. Žijú tu a pracujú, asi sa tu necítia nebezpečne. Okrem pár koloniálnych budov ma mesto nevie nadchnúť, aj tak má niečo, prečo na ceste mávam rukou na taxík. Dobrý deň, chcem sa ísť pozrieť na najvyššiu sochu a monument v Afrike, pamätník africkej renesancie, hovorím vodičovi. Nie je problém. Bude to 3,5 eura, odpovedá. Od centra pamätník leží zhruba 8 km a vidno ho z poriadnej diaľky. 49 metrový stojaci kolos, ktorý vyrobili severokórejčania. Symbolizuje súdržnosť s ďalšími africkými krajinami a dieťa ukazuje prstom na lepšie zajtrajšky. Nie je tu veľa ľudí a miesto má svoje čaro. Dakar má ešte jeden krásny míľnik. 4 km kráčam pešo k najzápadnejšiemu bodu africkej pevniny. Po Tunisku a jeho najsevernejšiemu bodu prichádzam k ďalšiemu míľniku. Tu si opäť hľadám taxík, aby som sa ocitol naspäť pred železnicou stanicou. Dobrý deň. Lístok na konečnú zastávku. Ide odtiaľ nejaký autobus na letisko? Pýtam sa pracovníčky. Áno, na poslednej zastávke vystúpiš a každú hodinu chodí minivan na letisko, odpovedá.
Je čas ísť domov.

Posledné dni na ceste po africkom kontinente som si uvedomil šialenú chudobu. Chcú to, čo mám ja, čo máme všade inde, kde to funguje, kde si nehádžu odpadky pod nohy, kde namiesto bosých nôh používame normálnu obuv. Úsmev domácich ale ani na chvíľu nezmizol, hlavne v Gambii, kde chceli, aby som sa cítil skvele, aby som o ich krajine vravel ako o krásnej, lacnej a bezpečnej destinácií. Senegal bol o niečo ťažší, ľudia sú viac na peniaze a nepripadal som si tu veľmi príjemne. Majú ale krásny ostrov Goree, ktorý stojí naozaj za to. Tieto štáty v Afrike ma ale neočarili tak, ako iné kontinenty a štáty v nej. Aj tak Afrika je veľká a čoskoro do ďalších krajín.

14/11/2024

Fathala národný park / Senegal

13/11/2024

(802časť)
A tento autobus ide do hlavného mesta? Rýchlo sa pýtam vodiča. Áno 9:15. Presne za 5 minút vyrážame. Cena je 2 doláre, odpovedá. Niekoľkokrát drahší Peugeot tentoraz vymieňam za lacnejší autobus. Na môj obdiv odchádzame na čas a podľa môjho odhadu 300 km vzdialenosť zvládneme do 4 hodín. Po 15 minútach zastavujeme na krajnici za mestom. Stojíme tu nejako dlho, pozerám dookola čo sa deje. Ahaaaa, tak mi sme čakali na pasažiera, ktorý nás nestihol na stanici a doviezol ho kamarát, hovorím si. Vyrážame, vodič nič nedaruje motoru, silno hučí na plné obrátky pri rýchlosti 56 km/h a po chvíli brzdí a zastavuje na krajnici. Čo sa zase deje? Krútim hlavou. Otvárajú sa dvere autobusu a nastupujú ženy. Ovocie? Zelenina? Voda? Hračky? Behajú splašene, kričia po uličke a ponúkajú svoj tovar. Toto sa opakuje každých pár stoviek metrov, pasažier za mnou si dlhšiu dobu hmká a poriadne mi to lezie na nervy. Tak ako autobus stojí každú chvíľu, pasažier neprestáva. Ak by som mal dnes večerný let do Európy, s istotou by som ho nestihol. Som unavený, podráždený každým státím čoraz viac. Je 18:45. Dakar, hlavné mesto Senegalu je tu. 9 a pol hodiny 300 km. Neskutočné. Taký som rozbitý, že mám chuť zobrať hotel a spať tam aspoň 5 nocí. Autobusová stanica je od centra mesta poriadne ďaleko kúsok od trhov s motajúcimi kozami pri ovocí a vlakovej stanice. Jeden lístok do Dakaru, hovorím. Vlaková stanica s turniketmi vyzerá ako v Európe. Vlak prichádza moderný na presný čas, ale wifi nefunguje a namiesto toho pozerám ľuďom do tváre. Pri hlavnej vlakovej stanici rozmýšľam, na aký smer sa vydám. Za chvíľu začne zapadať slnko, z centra mesta už nestihnem skoro nič vidieť a lodný prístav je pár desiatok metrov. Dobrý deň. Ide ešte loď na ostrov Goree? Pýtam sa ženy za pokladňou. Za hodinu vyráža posledná a zajtra z Goree o 8 ráno, odpovedá mi. To je super, spiatočný si zoberiem, hovorím. Loď prichádza a odchádza na čas a pri peknom západe stojím na najturistickejšom mieste Senegalu. Aj tu sa delili, odvážali otroci do sveta a ostali tu historické budovy. Ceny v malých obchodoch sú 3 krát vyššie ako na pevnine, otvorené reštaurácie pri cenách európskeho štýlu práve zívia prázdnotou. Turisti sa len uličkami prechádzajú a obdivujú túto nádheru. Som rád, že Senegal pochopil význam turistického ruchu a budovy či múzeá zrekonštruoval. Ostrov je maličký, na najvyššom bode ostrova ostali bunkre a batérie z 2 sv. vojny. Bunkre už stihli prevziať domáci a hrdo v nich bývajú. Majú tam sprchu, kuchyňu a izbu na spanie. Na ostrove to vyzerá veľmi bezpečne, na kraji útesu pri jednom z bunkrov si rozkladám spacák. Hviezd tisíce, šum mora je ukľuďnujúci a po ťažkom dni zaspávam. Crrn! Zvoní budík skoro ráno pred východom slnka. Rád sa prejdem a pozriem uličky aj po dennom svetle. Tú nočnú prechádzku tohto ostrova pod UNESCO som už pozrel.

Najkrajšia zastávka v Senegale!

11/11/2024

(801časť)
V malom autobuse sa z centra veziem na autobusovú stanicu. Ide dakto do najkrajšieho mesta Senegalu St. Louis? Pýtam sa. Si na zlej stanici. Autá chodia zo stanice blízko hlavnej mešity, hovorí mi chlap. Ach! Kto by to bol povedal, odpovedám. Autobusom späť do centra a podľa rád miestnych som na mieste. Zase treba čakať na pasažierov, ale auto nejde do St. Louis, len do Kébémer, kde musím prestúpiť. V Kébémer stoja vedľa cesty ďalšie autá na môj smer. Nasadni si ku mne, o chvíľu vyrážame do St. Louis. Ostatní vodiči nevedia ako sa s vami rozprávať, ja viem, hovorí mi mladý vodič. Doteraz som jeho slovám nepochopil, ale nakoniec zastavuje v meste Louga. Ja už ďalej nejdem. Tie peniaze čo si mi dal do St. Louis, zaplatím ďalšiemu vodičovi na cestu, hovorí mi. Všetko by bolo pekné, lenže si odo mňa vypýtal o euro viac, ako platia ostatní. Nuž, nevedomý pocestný to má tak. Aj v Louga čakáme na plné auto, našťastie to tu netrvá dlho a ešte pred príchodom západu slnka dokážem pozrieť St. Louis, bývalé hlavné mesto francúzskej kolónie a neskôr Senegalu. Bolo aj hlavným mestom susednej kolónie Mauritánie. Mesto žije vďaka rybolovu, cukru a cestovnému ruchu a v roku 2000 sa dostalo pod UNESCO. Kráčam po hlavnej ulici do samého centra tohto mesta, ktoré leží na ostrove. Koloniálne domčeky a budovy majú svoje osobité čaro, ale aj medzi nimi vidno rozdiely. Ak ich vlastnia chudobní domáci, všetko sa rozpadá, ak bohatí francúzi, ktorých je tu neúrekom, budovy sa lesknú do krásy. Ulice sú čisté, príjemne sa tu prechádza. Centrum obieham rýchlo a hľadám nerušené spanie. Pláž vyzerá skvele, ale odpadky a otvorený priestor nemám rád. Na pláži je aj cintorín a z prvých pár odmietnutí v hlave je to najlepší nápad. Dobré miesto, tu určite v noci nikto nepríde otravovať, hovorím si. V noci veje príjemný teplý vánok od oceánu a celý čas v kľude spím. Crrn! Zvoní budík. Balím sa pomaly, užívam si okolie. Ty si tu spal? Pýta sa ma miestny a ukazuje na mňa prstom. Ale kdeže, len som pozeral okolie, odpovedám. Krúti hlavou a bez ďalších otázok odchádza. Aj toto mesto má a musí mať svoj trh. Zelenina, ovocie, ryby a kadečo iné na jednej ulici. Veľmi príjemná zastávka na ceste, ale je čas ísť do hlavného mesta.

10/11/2024

(800časť)
Stáť a čakať 2 hodiny na 2 pasažierov dá zabrať, ale nič iné sa nedá robiť. Starým Peugeotom tentoraz smerujem do mesta Touba, kde je hlavná mešita 2 najväčšieho mesta. Má byť otvorená 24 hodín, výborné miesto na spanie, hovorím si. O 23tej prichádzame na autobusovú stanicu na okraji mesta. Tma je už dlhé hodiny poriadna, podľa mapy je to k mešite ešte ďalších 7 km. Začínam kráčať, ale stále po mne dakto kričí. Taxi? Taxi môj kamarát? Pýtajú sa dookola. A aká je cena k mešite? Pýtam sa pre zmenu ja. 1000 frankov, odpovedá mladý chalan na motorke. Dobre, pridám sa k tebe, odpovedám. Aj keď mladý vodič nie je taxikár ako ostatní, len išiel okolo mňa a skúsil šťastie, zarobil si nejaké peniažky. Vezie ma priamo pred nádhernú mešitu v samom centre mesta, kde sa lúčime. Veľká brána je zatvorená, celý areál je za kovovým plotom. Tak toto je riadny problém. Nie je tu žiadna zelená plocha na stan a stanovať na očiach domácich môže byť pohroma, hovorím si. Kráčam tu unavený dookola, je vyše pol 1 ráno. Niektorí domáci spia len tak von pri budove, situácia vyzerá viac ako beznádejne, aj keď takto som spal desiatky krát. Ach! Nie je na výber, musím sa tu rozložiť, behá mi mysľou. Rýchlo rozkladám veci, vsúvam sa do spacáku, aby ma čo najmenej domácich videlo, že som biely. Občas vykuknem hlavou, všetko je v kľude a čas na ranný svit beží. Bzzzzz! Bzzzzz! Zo spánku ma začínajú budiť komáre. Našťastie som na tento problém pripravený a z batohu vyberám sprej proti komárom. Tak, o chvíľu mi dáte pokoj, hovorím si s úsmevom a sprej si ukladám vedľa seba pre prípad dalších komárov. Zaspávam, čas utiekol opäť a celý sa otáčam na druhý bok. Otváram oči, nado mnou kľačí domáci a berie mi sprej. Sava? Pýta sa ma a dáva na zem sprej. Sava? Čo je do kelu sava? Rýchlo sa snažím v mozgu nájsť toto slovo, ale po francúzsky neviem nič. Sava, odpovedám. Odchádza bez nejakej hanby sa pozrieť na ďalších spiacich ľudí. Mám ale šťastie, bitku by som s 2 metrovým chlapom ťažko vyhral a keby chcel, dal by som mu aj trenky. Pozriem na mobil, je pol 7 ráno. Tak ma chlap prebudil, že už viac určite nezaspím a môžem počkať pri bráne na otvorenie mešity. Mešita je ako z rozprávky. Pred vstupom si musím zakryť všetky časti tela, ale domáci ma vítajú. Ahoj, môj kamarát je sprievodca, zavolám mu a ukáže ti mešitu aj z vnútra. Akurát je doma, že o 15 minút príde, hovorí mi. Dobre, idem zatiaľ na záchod, odpovedám a rýchlo sa strácam z dohľadu aj areálu. Problémov už bolo na dnes dosť a žiadneho sprievodcu nepotrebujem. Mestská hromadná doprava mesta je somár s prívesom na 2 kolesách. Vôňa vzduchom ma vedie pred bagetky na raňajky rušnej ulice. Bageta je rovnaká ako v Gambii, ale táto pani namiesto pečienky robí len omelety za 20 centov. Každé väčšie mesto má svoje trhy. Všetci sa tu živia len poľnohospodárstvom a svoje dopestované výrobky a zvieratá si tu medzi sebou predávajú. Je to zaujímavý zážitok, ale všetci sa tu tvária ku mne tak zvláštne. Asi som tu navyše ako francúz, ktorého neznášajú. Ale keby som povedal, že slovák, zase by nikto ani netušil o čom vravím. Tak som francúz, ktorý sa radšej presunie ďalej.

Backpacker Tomas

25/12/2024

21/12/2024

20/12/2024

17/12/2024

14/12/2024

11/12/2024

06/12/2024

04/12/2024

03/12/2024

01/12/2024

30/11/2024

25/11/2024

16/11/2024

14/11/2024

13/11/2024

11/11/2024

10/11/2024

Address

Website

Alerts

Contact The Business

Videos

Shortcuts

Share

Category