21/05/2024
Vždy keď sa blížim k İle de la Cité, milujem pohľad od Seiny na vežovú budovu Conciergerie. Pri dobrom svetle, kedy sa pyšne týči nad riekou, si predstavujem dávne časy, keď celý komplex slúžil ako kráľovská rezidencia Palais de la Cité. Počas takýchto krásnych dní chcem budovu vnímať viacej romanticky a nemyslieť na to, že slúžila ako väznica počas francúzskej revolúcie.
Svoj kráľovský palác tu mali francúzski králi už od 9. storočia. Hugo Kapet sem preniesol správu nad francúzskym kráľovstvom. V 14. storočí palác rozšíril Filip IV. „Pekný“, ktorý sem sústredil kráľovskú správu a nechal vybudovať veže ako aj galériu okolo veže Bonbec. Za vlády Jána II. vznikla veža, do ktorej dal v roku 1370 Karol V. osadiť hodiny, po ktorých sa dnes nazýva La Tour de l´Horloge. Prekrásne hodiny boli prvými verejnými hodinami v Paríži a po rekonštrukcii v roku 2012 žiaria neskutočnou krásou. Ako celá veža.
Karol V. nechal presídliť kráľovské sídlo na pravý breh rieky, kde nechal vybudovať opevnený Hôtel Saint Pol a palác na İle de la Cité prenechal z časti parížskemu parlamentu. Presídlenie bolo dôsledkom povstania parížskych mešťanov pod vedením Étienna Marcela (považovaný za prvého starostu Paríža, jeho sochu na koni nájdete z bočnej strany Hôtel de Ville). Odvtedy sa palác používal ako najvyššia súdna inštitúcia až do novoveku a justícii slúžila prakticky dodnes ako komplex Justičného paláca až do presťahovania do novej modernej budovy v 17. parížskom obvode. Hôtel Saint Pol sa nachádzal v dnešnom 4. obvode v Quartier de l´Arsenal. Tu sídlil kráľovský dvor Karola V. od roku 1361. Okrem iných „problémov“ nemohol kráľ vystáť ani morový zápach Paríža a preto bol rád, že jeho sídlo je mimo stredovekého mesto. Hôtel Saint Pol nebol postavený ako jediná budova, ale skôr niekoľko bytov, ktoré tvorili kráľovskú rezidenciu. Karol V. mal svoje „bydlisko“ luxusne zariadené a vybavené drahými kusmi nábytku, závesov či obrazov. Mal tu pozoruhodnú zbierku vzácnych kníh, z ktorých bola neskôr vytvorená kráľovská knižnica a z nej Národná knižnica v Paríži. Kráľovi nasledovníci už nežili v Hôtel Saint Pol a tak od roku 1519 postupne chátral, časť budov bola predaná a o niekoľko rokov boli úplne zničené. Prežila len stena kostola Église Saint Paul, ktorý bol súčasťou Hôtel Saint Pol. Ale to sme už akosi odišli z Conciergerie.
V roku 1391 bola budova prestavaná na väzenie, kde končili nielen bežní kriminálnici ale aj politickí väzni. Stala sa jedným z kľúčových miest francúzskej revolúcie. Vo Veľkom sále zasadal od roku 1793 do 1795 tribunál, ktorý poslal na smrť pod gilotínou takmer 2600 odsúdených. Každý, kto bol označený vinným, s určitosťou ho čakala gilotína. Na potupnú smrť tu čakala aj kráľovná Mária Antoinetta.
Pri prehliadke Conciergerie je vám jasné, že „pohodlie“ väzňov záviselo od ich majetku, kontaktoch či spoločenskom postavení. Majetní mali vlastnú celu s posteľou, stolom a písacími potrebami. Chudobní ležali na hrubom lôžku na zemi a najchudobnejší spali na slame v tmavých kobkách. Kapacita bola až 1200 väzňov. Okrem Conciergerie ako „revolučného väzenia“ slúžili aj ďalšie budovy ako väznica – Templ (tu bola väznená kráľovská rodina a odtiaľto prevezená na proces do Conciergerie), Palais du Luxembourg, Grand Chatelet a mnohé ďalšie.
Proces s Máriou Antoinettou prebiehal v roku 1793. Bola uznaná vinnou z velezrady a spiknutia proti štátu. Za dva dni ju odsúdili na trest smrti, ktorý bol v ten istý deň aj vykonaný – 16. 10. 1793.
Na proces kráľovská rodina čakala zatvorená v Templi od roku 1792. Kráľ Ľudovít XVI. bol popravený 21.1.1793. Za odsúdenie kráľovnej sa zasadzovala hlavne ľavica. Žiadne písomné dôkazy k obžalobe neexistovali a tak sa dá všetko postaviť len na výpovediach svedkov. Vypočúvali aj malého Ľudovíta XVII. Kvôli údajnému incestu s matkou. Kráľovnú obviňovali za jej vzťah s Rakúskom, prehnané výdaje na márnivý život, negatívny vplyv na kráľa, za útek do Varennes či masaker v Tuilerijách. Keďže nepoznala žiadneho obhajcu, boli jej dvaja pridelený ex offo. Proces sa mal začať už druhý deň po pridelení obhajcov. Nepovolili im ani požadovanú trojdňovú lehotu. 15. októbra jej prečítali až osem strán obžaloby, vypočúvali svedkov, ale ani jeden zo 40. osôb nepriniesol rozhodujúce svedectvo. Napriek tomu je odsúdená k trestu smrti. O štvrtej hodine ráno 16. októbra opúšťa Mária Antoinetta revolučný tribunál. Jej poprava bola vykonaná toho istého dňa. V stredu, 16.10.1793 o desiatej hodine, štyria súdni úradníci vstúpia do cely kráľovnej a po druhý raz jej prečítajú rozsudok. Kat Henri Sanson, syn Charlesa Sansona, ktorý popravil jej manžela, jej zviaže ruky za chrbtom, odloží jej čepiec a ostrihá vlasy. Tie neskôr spálili, aby neslúžili ako relikvia. Drevená kára ju povezie k Place de la Révolution (dnešné Place de la Concorde). Cestou stratí jednu topánku (tá je dnes súčasťou Musée des Baux Arts v Caen). Jej údajné posledné slová sú: „ Páni, ospravedlňujem sa, neurobila som to naschvál.“ Neotočí sa s preslovom k ľudu, ako to urobil jej manžel. Spolupracuje. Sanson zoberie hlavu Márie Antoinetty a ukazuje ju jasajúcemu davu, ktorý kričí: „Vive la République“ „ Vive la Liberté“.
Úmrtný list bol vystavený dňa 24.10.1793. Pôvodný zhorel počas požiaru za Parížskej komúny v roku 1871, ale zachovala sa kópia, ktorú urobil niektorý z archivárov. Telo kráľovnej bolo pochované na cintoríne Madeleine do spoločného hrobu s manželom a zasypané vápnom. Dňa 21.1.1815 boli pozostatky prenesené do baziliky Saint Denis. V roku 1816 nechal Ľudovít XVIII. zhotoviť funerálny pomník. Na cintoríne Madeleine, ktorý bol neskôr zrušený, nechal tiež vybudovať Kaplnku zmierenia, zdobenú dvomi sochami, ktoré predstavujú kráľovský pár. Na mieste bývalého cintorína sa dnes rozkladá Square Louis XVI.
V najhorších časoch represií na jar roku 1794 sa v špinavých, preplnených celách tlačilo 600 mužov a žien. Pokračovali tak činy Revolučného tribunálu založeného v marci 1793. Následne v septembri toho roku bol prijatý zákon o podozrivých a bolo nariadenie zatknutie všetkých nepriateľov republiky, priznaných či predpokladaných. Conciergerie bola často vnímaná ako nové „peklo života“.
Návšteva Conciergerie znamená ponoriť sa do histórie a pamäti výnimočného miesta kráľovskej moci, stredoveku a revolúcie.
Revolúcia zanechala Francúzsku dnešné motto: „Liberté, égalité, fraternité (Sloboda, rovnosť, bratstvo). Hoci bolo pôvodne heslom Veľké francúzskej revolúcie, presadilo sa až v 19. storočí počas tretej republiky. V roku 1946 v priebehu štvrtej republiky bolo začlenené do ústavy. S heslom sa stretnete na verejných budovách, radniciach, školách a tiež na minciach, či už na starých frankoch alebo francúzskych eurominciach.
Ako prvý použil toto heslo počas revolúcie Robespierre počas prejavu o organizácii Národnej gardy. V roku 1793 nechal starosta Jean Nicolas Pache heslo napísať na verejné budovy. Vtedy ešte vo forme „Republika je jediná a nedeliteľná – sloboda, rovnosť, bratstvo“. Text v dnešnej podobe sa začal objavovať po roku 1880 stále viac a viac.
Keď vstúpite do paláca, ohromí vás dôstojnosť a nádhera veľkého sálu. Je škoda, že behom svojej histórie niekoľkokrát vyhorel. Bola zničená zbierka drevených sôch francúzskych kráľov. Veľkoleposť veľkého sálu ako aj týchto sôch som si vždy predstavovala počas čítania románov o Prekliatych kráľoch. V roku 1630 dokonca vyhorela aj veža Sainte Chapelle. Unikátne je, že pri vstupe so vstupenkou obdržíte malý tablet, kde sa po naskenovaní QR kódu v každej miestnosti, prenesiete do dávnych čias.
Od roku 1914 bola budova sprístupnená verejnosti a slúži ako múzeum. Okrem iného je „areál“ Justičného paláca centrom francúzskeho súdneho systému , štátnych zastupiteľstiev, advokátna komora, do vybudovanie novej budovy bol areál známy ako policajné riaditeľstvo na „Zlatníckom nábreží“ veľmi dobré známe napríklad z románov či filmov o komisárovi Maigretovi.
Osobne sa veľmi rada pozerám z nábreží Seiny na miesta, kde sa rozkladal Palais de la Cité. Zo starých rytín či obrazov si vytváram obraz najstaršieho sídla francúzskych kráľov. Je skutočne škoda, že sa zachovali len dve časti – Conciergerie a Sainte Chapelle.
Ľubica
