17/11/2024
SOM V CHORVÁTSKU A SKONČIL SOM V NEMOCNICI!
Tento text mal byť pôvodne o niečom úplne inom. O tom, ako sme sa v stredu presunuli z Tučepi do Primoštenu a bola to kardinálna chyba. Od ubytka, cez samotný Primošten, ktorý nejak mimoriadne neohúril (do not get me wrong, pekná dedinka, ale keď sem prídeš z Tučepi, tak je to ako presadnúť z Audi Q7 do Škoda Karoq), až po návštevu mesta Šibenik so značne neočakávaným vyvrcholením dňa.
A poďme rovno k meritu veci. Agáta v poslednej dobe fakt mizerne spáva, odnáša si to hlavne Andula, ale, pochopiteľne, z toho nie som nadšený ani ja. Noc z piatka na sobotu bola obzvlášť príšerná, ale doma sme sa dohodli, že si touto skutočnosťou nenecháme pokaziť fakt peknú a slnečnú sobotu. Na čom sme sa dohodli, to sme aj dodržali, tú sobotu nám dokurvilo niečo úplne iné. Cesta z Primošten do Šibeniku je doslova epická. Celú trasu sa trmácaš de facto šesťdesiatkou, ale tie výhľady na zátoky v zajatí miernych kopčekov sú naložené. Škoda, že toto nemožno tvrdiť o samotnom meste Šibenik, ktoré ma po vizuálnej stránke ohúrilo asi ako Michalovce. Ok, na východnom Slovensku síce nemajú more, ale u miestnych obyvateľov absentuje vkus, slušné správanie a vlastne čokoľvek, čo by tu akýmkoľvek spôsobom dvíhalo kredit. Ja viem, ja viem, chalanko v teplákoch a mikine Under Armour nemá moc čo vyprávať, ale keď sme sa o 12:00 ocitili na miestnej promenáde, nestačili sme sa čudovať, aké k***tiny si na seba dokážu navliecť ľudia v sobotu na špacírku. Cirkus Humberto je v porovnaní s týmto tu šuvix. Samozrejme, nechýbali už tradične oduté ksichty a všadeprítomné pohŕdave pohľady na dvojicu, ktorá prišla relaxovať v pohodlnom oblečení a nie sa predvázať a la promenáda pred Eurovea. Highlightom miestneho koloritu bolo trojročné dievčatko s dudlom v puse, ktoré prišlo k Agáte ležiacej v kočíku a začalo jej do rúk vkladať hračky. Na tom nie je nič zlé, naopak, je to celkom zlaté, ale dve ženy sprevádzajúce dievčatko ani bu, ani mu, ani úsmev, ani očný kontakt s nami. Ich dieťa pchalo nášmu ruky do kočíku a paničky sa tvárili, že sme vzduchu. Asi ma to v tejto krajine plnej fakt nepríjemných ľudí ani neprekvapuje. Akurát som si naivne myslel, že ľudia žijúci pri mori sú automaticky šťastnejší, ale týchto tu tá voda asi celkom slušne serie …
Keďže Šibenik je najviac antikočíkové mesto na svete, na krátke motkanie do uličiek sme išli každý samostatne. Mňa to prestalo baviť po 10 minútach, pretože som tam objavil veľké h***o, Andula tomu dala tak 15-20 minút, vrátila sa s konštatovaním "not great, not terrible". Ani nevieme ako, zrazu bolo 15:30 a nastal čas na neskorší obed. Zvolili sme reštauráciu s názom Pjat. Jednak pôsobila príjemne a zároveň mala hodnotenie 4,6, tu proste nemáš čo dojebať. Uhm, for sure, brother. Menu bolo zvláštne vystavené, pizzu som už nechcel, zvolil som tuniakový steak za ľudových 21 eur. Mama je rada, keď si pri mori dám rybu, tak prečo ju na diaľku nepotešiť a zároveň si pochutnať. Prišlo to a vyzeralo to dobre, hoci ja jedlu roumiem na rovnakej úrovni ako Andrej Danko slovenčine. Odkrojil som si prvé sústo, ochutnal a v hlave mi zaznelo: "Ty vole, to je fakt dobré." Brutálne mi to šmakovalo. Až tak, že som chcel ignorovať skutočnosť, že mám zrazu extrémne suché pery a nejaký zvláštny pocit na podnebí. V duchu som si povedal, že je to asi trochu presolené a celý nadšený ponúkol aj partnerku. Chvalabohu, odmietla. Keďže Agáta postupom času prestávala spolupracovať, Andrea ju zobrala na motkanie sa. Ja som dorazil môj lahodný steak, jej tretinu pizze a zaplatil. Jaaaj, aby som nezabudol, počas našej návštevy jeden z hostí privolal sanitku. V tom momente sme nevedeli, čo mohlo byť problémom, ale večer to bolo žiarivo jasné ako topánky vyluxusované pred príchodom Mikuláša. Obrátil som sa na prvého vtipného čašníka v Chorvátsku s prosbou o platbu pri kase, lebo sa ponáhľam. Keď som sa postavil, z ničoho nič som pocítil fakt silný tlak v hlave a v očiach. Absolútne som tomu nerozumel, ale snažil som sa nepripúšťat si to. Vybral som sa smerom za Agátou a Andulou, z ničoho nič sa mi ťažko dýchalo. Cestou k autu (cca kilometer) som sa trápil a necítil sa ani trochu dobre. Približne 70 metrov od auta sa udiala najhoršia vec, aká sa mohla stať. Auto sme odstavili na parkovisku na okraji, kde bola otvorená plocha a absolútne žiadne podniky. Ty vole, mne exploduje brucho, ja sa tu normálne doseriem. Volám sa Pavol, mám 37 rokov a ešte nikdy som nesral pod holým nebom. Mám z toho fóbiu, ktorá neviem, či existuje, ale ak nie, tak ju práve zakladám. Mohla by sa volať Outsiderpoofil. Na celom tom parkovisku bola jedna ToiToi-ka. V tej som sa chcel vymočiť už pri príchode, ale bola zavretá. Keď sme opúšťali parkovisko, všimol som si, že z búdky na parkovisku vyšiel pán, odmkol si a vykonal tam, čo bolo vykonať treba. Doslova som našprintoval k dverám a búchal. Nikto neotváral, asi medzičasom odišiel. Okamžite som utekal k ToiToi-ke a v hlave sa cítil ako Martin Luther King, becasue I have a dream. Ten sa bleskem rozplynul, dvere boli zamknuté. Nabehol som za ToiToi-ku, stiahol gace na po, ždre a chystal sa vykonať to najtrápnejšie, čo som kedy zažil. Vysrať sa na totálne otvorenom parkovisku, kde ma úplne každý mohol vidieť s tým, že sa ani nemám čím utrieť. Neviem prečo, pozrel som sa diagonálne vľavo. Už to bolo na pol ceste, ale okamžite som to vcucol. Cca 80 metrov odo mňa bola policajná stanica a ktokoľvek odtiaľ ma mal ako na podnose. Už som videl sám seba, ako mám obsraté päty, členky, galoty stiahnuté dole a do toho putá na ruke, lebo o 16:00 seriem na verejnom priestranstve a la Námestie Slobody v Bratislave v Chorvátsku. Psyhicky som to neustál, zdvihol si nohavice, obehol ToiToi-ku, začal lomcovať dverami a vtedy sa nebesia zmilovali - nejak som to otvoril. Bleskem sadol na záchod a dostal tú pliagu zo seba. Do toho sa triasol ako vibrátor, lebo som bol vystrašený, dojebaný a psychicky na dne, hoci som mal vlastne dôvod na oslavu. A ešte aj toaleťák tam bol. Ja tam niekomu niekde ukrtune ďakujem.
Ale bacha, v duchu som si myslel, že mám vyhraté, ale konský k***t. Nasledovala 30-minútová cesta na ubytko. Podujal som sa šoférovať, lebo som chcel byť hrdina. Tvár a oči som mal ako v ohni, Andula mi asi milionkrát do ucha šepkala (hovorila potichu, lebo Agáta medzičasom zaspala), že ma vystrieda. Vždy som to odmietol s tým, že to zvládnem. Sme tri minúty od ubytka a vo mne sa začína eurpcia. Prvú ustojím, druhú detto. Podľa navigácie sme na mieste o 60 sekúnd, mojím telom prejde v priebehu krátkeho časového úseku približne päť kontrakcií, to dieťa sa derie von nesmierne agresívnym spôsobom. Ale toto je také, ktoré rozhodne nechceš porodiť na prednom sedadle automobilu. Zastavíme pred bránou, zajebeme zrýchlenie, za aké by sa nehanbil ani Usain Bolt na vrchole slávy, roztrasene odomykám, sadám na záchod a na chvíľku som skutočne neuveriteľne šťastný. Tú radosť vám nedokážem slovami opísať, ale vo veku 37 rokov som sa dokázal neposrať. Opäť som si myslel, že mám vyhraté, ale ani omylom. Po pár minútach strávených na WC na mňa doľahla obrovská únava, nechcem nič iné, len späť. Nadvihnem si tričko a keď zbadám svoje fľakaté telo, idem ho ukázať manželke. Tá dostane skutočný strach a začína googliť. Mne je všetko jedno, je mi zima, chcem si ľahnúť a späť. Trasie ma od zimy, prikryjeme ma ďalšou dekou a už mi je celkom teplo. Navrhuje mi, aby sme zavolali sanitku, vraj nevyzerám vôbec dobre. Najskôr to odmietnem, ale krátko na to by som dal čokoľvek za to, aby mi prišiel niekto pomôcť. Ďakujem mojej partnerke, že sa zachovala duchaprítomne, keď som bol totálne hotový a myslel si, že to proste vyležím. To by sa možno aj podarilo, ale zdravotníci boli u nás na ubikácii až prekvpaujúco rýchlo a sami uznali, že to nevyzerá dobre. Niečo mi pichli do zadku a mne sa polepšilo. Nie nejak rapídne, ale polepšilo. Vraj ma zoberú do nemocnice do Šibeniku a budú monitorovať, čo sa bude diať. Skrátim to, už aj tak je to veľmi dlhé. Next odsek.
Opichali ma ako včelu, dali mi infúziu, monitorovali ma 3-4 hodiny a prepustili niekedy okolo 21:00, keď som bol síce fest unavený, ale inak sa cítil relatívne v poriadku. Personál nemocnice v Šibeniku bol veľmi milý, veľa so mnou komunikovali a 8 z 10 zamestnancov hovorilo po anglicky. Som naozaj vďačný Andule, že prišla s myšlienkou zavolať rýchlu zdravotnú starostlivosť, pretože som sa cítil príšerne a nikdy som nič podobné nezažil. A dúfam, že už ani nezažijem, lebo to bol fakt masaker. Dnes je zo mňa iný človek, nahral som na túto tému celkovo pať storiek na Instagram (kto ma nesleduje, tak bleskem to napravte, nájdete ma ako pavolkabat). Baví ma žiť a dokonca (fakt som to nečakal) chutí mi jesť. Tým prašivým k***tom z reštaurácie Pjat napíšem jeden velice pekný mail, je možné, že tým nič nedosiahnem, ale aspoň ich postraším. Neviem ako vy, ale ja som fakt nečakal, že taká nevinná ryba ako tuniak, môže narobiť takéto problémy. Nie, nemám žiadne potravinové alergie, proste mi dodali pokazený produkt a zjavne som v ten deň nebol sám. Ak sa do utorka (vtedy z Chorvátska odchádzame) nestane nič neočakávané, odídem z tejto krajiny s rovnakým indianským menom, s akým som sem prišiel - Pavol, muž, ktorý neserie pod holým nebom.
